Medzinárodný zraz Corviet, ČR 2016

V tejto časti by som chcel opísať príbeh, ako som sa vybral na čerstvo renovovanej Corvette na ďaleký západ na Medzinároný zraz Corviet až hen takmer do Prahy. Cieľom bolo preveriť stav Corvety po renovácií, dokázať, že je dobre urobená, urobiť si výlet, zažiť nové veci a spoznať sa s ľudmi, ktorí žijú Corvetami. Všetko sa naplnilo. Corveta vydržala 1 555 km, v daždi aj v teple, cez deň aj v noci. Mali sme parádny výlet a zažili fakt nové veci. A spoznali úžasných ľudí, ktorí Corvetami žijú a fakt im rozumejú. Všetkých týmto pozdravujem :-). Píšem v množnom čísle, pretože na ten zraz som nešiel sám. Ale tak začnime takto…

…výlet začal v stredu večer, keď som sa vybral s Corvetou do Ostravy. Už to mala byť hlavná previerka, lebo som si vybral trasu cez Čertovicu, Fačkov a Makov. Tri horské prechody..ak toto prežije, potom to už bude brnkačka po českých rovinách. Za Čertovicou pred Nitrianskym Pravnom, asi 2 km, stála na krajnici babka a mávala na mňa ako na Lenina. Hovorím si, zastanem, bude sranda. Zastal som a bola sranda. Naskočila do auta ako mladica a či ju vezmem do Prievidze. Nevzal, len do Pravna, tam som odbočoval. Ale nevadí. Pomohlo to jej a aj mne. Pochválila auto a so želaním šťastnej cesty som pokračoval. Pred Makovom som si urobil prestávku a potom pokračoval až do Frýdku Mýstku, kde som natankoval a kúpil dialničnú známku. Rátam spotrebu. 17 litrov. Super, rekord :-). Do Ostravy som prišiel už po tme. Tam sme sa stretli s Jarom. To je môj ďalší spolupáchateľ, ktorý ma v Corvete prsty :-). Zaniesli sme auto do parkovacieho domu a šli na večeru. Potom spať a na druhý deň pokračovali diaľnicou až do cieľa cesty. Do Senohrabov. Hotel SEN. Už tam bolo pár nových Corviet. Ubytovali sme sa, najedli, obzerali autá, fotili. Boli tam švédi, dáni, fíni, švajčiari, nemci, rakúšania, češi a pár slovákov.

V piatok bol naplánovaný krátky výlet do blízkeho zámočku. Tam sme si dali obed a vrátili sa na hotel. Poobede “povinné” plávanie v hotelovom bazéne a po večeri relax a kecanie s bratmi čechmi.

V sobotu bol hlavný program. Začali prichádzať ďaľšie a ďaľšie Corvety. Bola naplánovaná spoločná jazda do 55 km vzdialeného Kolína. Vyše 70 Corviet sprevádzali motorkári z Harley klubu Praha a “čistili” nám cestu cez križovatky. Bolo to úžasné sledovať. Boli sme piate auto v poradí a všetko sme videli ako funguje. Ako hodinky. Bez problémov sme došli až do Kolína na námestie. Po obede som sa rozhodol urobiť fotku, akú nebude mať nikto. Fotku zhora na námestie plné Corviet. Lenže v sobotu je všetko zavreté, aj mestský úrad, z ktorého by to šlo. No ale čo sa budeme hambiť? Na drzovku sme vyšli hore schodami a zaklopali na súkromný byt. Poločech Jaro (fakt hovorí plynule česky :-)) vybavil u domácej (doslova mi povedal: Tu stoj a nič nehovor. Nemo som ostal stáť :-). Fakt si myslíš, žeby som si to nevybavil? :-)), aby som mohol z ich kuchyne urobiť pár záberov na námestie. Krásny výhľad. Cesta späť bola individuálna. Vybrali sme sa vedľajšími cestami plnými zákrut a slabej premávky. Došli na hotel a do bazéna som sa už nedostal, uviazol som medzi Corvetami s ich majiteľmi a kecali sme až do začiatku spoločenského večera s rautom a vyhodnotením najkrajších Corviet podľa jednotlivých generácii aj celkového víťaza o najkrajšie auto. Síce sme nevyhrali žiadnu cenu (ani v tombole), no získané skúsenosti, zážitky, kontakty a to, že auto vydržalo, nám dodalo sebavedomie. Teraz vieme, že to celé malo zmysel. Že ak zrealizuješ bláznivý nápad, výsledok musí byť úchvatný. A keďže sa chceme pustiť do ďalšieho projektu, do ďalšej Corvety, najlepšie koniec šesťdesiatych rokov a kabrio, tejto našej červenej kráske hľadáme majiteľa. 

Tento článok vznikol vďaka trom ľudom. Mne (neskromne sa dávam na prvé miesto, ale keby som to nevymyslel, nebolo by o čom písať :-)), Jarovi (zato, že tento môj bláznivý nápad podporil a samozrejme, aj bez neho by nebolo o čom písať) a môjmu otcovi (ktorý mi auto neotrepal o hlavu, keď som ho doniesol a výrazne sa podpísal pod samotnú renováciu a samozrejme, aj bez neho by nebolo o čom písať).  Preto je tento článok venovaný Jarovi a môjmu otcovi. Ďakujem chlapci.

PS: Tento článok som písal pred rokom a situácia sa zmenila len v tom, že auto až tak veľmi nechceme predať. Po prvej svadbe s ňou sme jej našli inú úlohu v tomto príbehu. Sledujte nás a Corvette, ako bude príbeh pokračovať...

« návrat späť